Únor 2013

Pozastavenie blogu

19. února 2013 v 13:55 | Lucerna |  Blog


Blog je pozastaveny na dobu neurcitu.

Miluj ma

9. února 2013 v 0:04 | Lucerna |  > Otvorená kniha

V tráve sa odrážala rosa. Ako lesklé perly, ked rozsypeš do zeleneho mäkkeho hodvábu. Do tváre dýchal hravý vetrík.
Sedel tam s hlavou sklonenou, ruky mal pred sebou vystrené a dlane rozovreté. Dlane boli prázdne. Pýtali.
Co vlastne nevedel a ani sám. Už zabudol. Boli otvorené a snád čakali, že nebo sa zlutuje, a vloží do nich kus modrej krásy.
Nie, nič z tej krásy nevidel, pretože oči mal zastrené. Díval sa pred seba. Nevidel tajomstvá lúky, ponáhlajúce sa stvorenička žijúce práve pre ten okamich.
Díval sa a videl mesta, ludí, bolesť a svet plný smútku mieriaci do záhuby.
Videl aj stebla trávy. Áno, ale pre ich krásu neostávalo miesto. Boli len ako plátno na ktorom sa premietajú myšlienky a pocit nepokoja.
Mal v očiach bolesť. Bolesť a žial. A však, tie oči boli suché ako vyprahlá zem, ktorá už len matne spomína aké to je keď nebo dá kus seba. Pár svojich slz, či snad nadej, bozk?
Sedával tam chlapec a duša ho bolela. Sedel tam tužiac necítiť nič. Veď tolko raz už bolo jeho srdce zlomené. Tolko sklamania, bolesti a poníženia zažilo.
Utekal tam sám pred sebou. Nechcel byť človekom. Nenávidel tu pýchu, zlobu a klamstvá čo človek rosieval. Nenávidel seba.
Nechcel cítit. Chcel byť oslobodený od ťarchy chápania a citu.
Sedel tam a krajina sa menila. Lúka okolo kvitla, zelenala sa, napustila stromy a trávu pestrou paletou farieb. Nakoniec zbelela ako nevesta.
On tam sedel nevidiac to. Len stopy a človek pod javorom spiacim zimným spánkom rušili biely závoj zimy. Bol tam sám spolu so svojimi myšllenkami. Mráz mu dýchal do tváre.
Zacítil prítomnosť, zdvyhol zrak. Stála tam dievčina s úsmevom víl, tvárov krásnou ako anjel a jenmou ako samet. Naklonila sa k nemu tak blízsko, že sa im skoro tváre dotýkali a zašepkala.
- Miluj ma.
V tých slovách bola žiadosť, príkaz aj otázka. Zneli ako krásna hudba a všetka zima, ktorá triasla telom chlapca sa zmenila na hrejivé objatie neviditelna.
On sa však hned odklonil.
- Nie !!
Povedal rázne a práve jeho hlas strácajúc sa v dialke, bol nekompromisne pálivý.
Dievčina sa len zhovievavo usmiala.
- A vraj ja som krutá ?!?
Jej hlas, ktorý ostával na mieste a krúžil v tichej ozvene myšlienok bol naplnený súcitom. Mávla svojim pláštom, ktorý ju celú zakryl a v okamihu sa zmenil na šantiace vločky užívajúce si letu, kým sa stanu súčasťou bieleho závoja.
Zacítil bolesť. Ako prechádza celým jeho telom.
Chlapec otvoril oći, zdvyhol hlavu a pozrel okolo seba.
Bola tma a len studený sneh padal na zem. Mráz ho bodal do tváre. Bol to snáď sen, či skutočnosť?
Vstal a odišiel. Doma v horúčkach premýšlal o slovách, ktoré mu priniesol skoro jeho posledný sen.
Už sa nevrátil.
Lúka ani javor už nevideli pútnika, ktorý sa tam chodil skryť do samoty so svojimi myšlienkami neuvedomovajúc si, že sám tam nie je.
Lúka naďalej kvitla a oplývala hebku zeleňou. Farebnosťou, aj bielym krehkým závojom. Vítala mnohých a udržiavala tajomstvo vysokého javora.
Chlapec sa tam už nikdy nevrátil. Ruky pýtajuce, sa zmenili na tie co chceli dávať.
Odišiel v diaľ.. a učil sa milovať.